Rozšírené a upravené vydanie poézie svätého Jána z Kríža Živý plameň lásky v editorskej konkretizácii, preklade a interpretácii Jána Zambora kompletizuje a čiastočne reviduje jej prekladový obraz. Kniha prináša aj dve básne tohto autora v preklade jeho prvého slovenského prekladateľa Karola Strmeňa. Súčasťou vydania je rozšírená verzia Zamborovej štúdie o básnikovej poézii a jeho životopisná skica o autorovi. Súbor dopĺňajú básne Janka Silana a Jána Zambora viažuce sa na túto výnimočnú osobnosť. Výtvarný sprievod ku knihe vytvoril Petr Veselý. Svätý Ján z Kríža (1542 – 1591) je vrcholný predstaviteľ španielskej mystickej poézie. Ako karmelitánsky rehoľník študoval na univerzite v Salamanke. Pod vplyvom svätej Terézie Ježišovej prešiel k reformným bosým karmelitánom a stal sa spoluzakladateľom kláštorov ich mužskej vetvy. Obutí ho deväť mesiacov väznili v Tolede. Tam sa zrodili viaceré jeho básne i preňho charakteristický symbol temnej noci. Jeho poézia je výrazom intímnej mystickej skúsenosti a cesty duše k zjednoteniu s Bohom. Je veľkým lyrikom lásky, tvorcom mysticko-erotickej poézie elastickej stavebnosti a zriedkavej krásy, v ktorej sa pozemské spája s nadpozemským.

Leitmotívom zbierky Podoby milosti je nenápadný, jemný smútok z bytia. V básnickej výpovedi sa tu stíšene akcentuje pominuteľná nádhera sveta. Krásu na váhach dvíha do výšok ťaživá pominuteľnosť. Skutočnosť v mikrozáberoch i vo svojej monumentálnosti je k dispozícii dočasne. Je tu z milosti, vďaka ľudskému vedomiu, s ktorým zaniká. Je tu a prehlbuje pominuteľnosť svojou nezúčastnenosťou. Aj preto je pre autorov subjekt najvyššou hodnotou život. Existencia v kontextoch nestálosti, nezaručenosti, "ničivej samozrejmosti" a ľahostajnosti, jej vzácnosť. Svetu, ktorý nás obklopuje, dáva zmysel naše jestvovanie, akokoľvek sa môže javiť ako absurdné alebo zbytočné. Ak je najväčšou hodnotou život v rôznych (tajomných, alebo len okom dieťaťa a básnika postrehnuteľných) podobách, je potom zároveň aj nadprirodzeným darom z milosti. Pri týchto pravdách utíchajú Milčákové básnické "drobné udalosti", aby mohli naplno prehovoriť i v hlbokej noci toho, kto ešte číta.

Bendzákov básnický rukopis má svoju existenciálnu a generačnú výpovednú hodnotu, lebo nechce byť ničím iným, len záznamom chvíle, v ktorej sa konfrontuje neistá empíria osamelého subjektu s tým, čo ju presahuje vzťahovo, eticky či duchovne. Bendzákovým básňam nechýba životná naliehavosť, lebo ako autorovi sa mu darí vždy aspoň v náznaku zachytiť istú singulárnu a zároveň univerzálnu osudovosť, ktorej čelí básnik rovnako ako jeho čitateľ. Starnúci (ale život akceptujúci) lyrický subjekt v týchto básňach nevíťazí, ani neprehráva, lebo všetko vyvažuje dôležitosť, ktorá sa v tejto poézii prisudzuje autenticite. Bendzákov text ani na chvíľu nepretrháva preň principiálne väzby na život a prežitú skutočnosť, čo je v súčasnej poézii niekedy vzácna a zriedkavá tendencia. 

Štrpkov text Tichá ruka, podobne ako iné básnické výpravy tohto autora, skúma identitu subjektu a v kontexte pominuteľnosti (nerovného súboju s časom) nanovo otvára otázky zmyslu ľudskej existencie. Komplikované, mnohovrstvové zaznamenávanie perspektív nazerania, dynamická a nečakaná zmen auhlov pohľadu sa premieta do generovania početných významových dimenzií, čo sa v čitateľskej skúsenosti zračí ako presah Štrpkovej metódy smerom k funkčnému pomenovaniu osamelobežeckej autorskej stratégie. Kritika (I. Hochel) akcentovala dôležitosť Tichej ruky najmä úspešným umeleckým a zážitkovým "prenosom" existenciálnej úzkosti a mrazivým prienikom do transcendentných hlbín, v ktorých čitateľ náhle uzrie "hrozivé tajomstvo vesmíru". V nadväznosti na svojbytnosť autorskej poetiky sa reedícia tohto textu legitimizuje aj tým, čo v umelecky výnimočnej literatúre vedie k sústavnému, ale vždy inak prežívanému čítaniu poskytujúcemu takmer nekonečné možnosti interpretácie. 

Reedícia tejto zbierky nie je len potvrdením toho, čo si všimla dobová kritika v súvislosti s Osamelými bežcami, princíp, podľa ktorého sa poézia chápe ako "pohyb k ľudskosti" a zároveň sa identifikuje s autenticitou "beatnickej revolty", v hre je opäť dobovo novátorské koncipovanie významových vrstiev básne pomocou nesterilného, rôznorodého jazyka reflexie, fráz, sloganov a dadaistických fragmentov. Od vydania Repkovho debutu uplynulo 55 rokov, ale vďaka výnimočnej autorskej poetike tento text nestráca svoju výpovednú a umeleckú hodnotu, je nadčasový. Obraz sliepky vykračujúcej si po dlažbe katedrály nie je zavŕšený len v originálnom názve knihy, je zároveň podnetom k hlbšiemu pochopeniu reality, oslobodením mysle, ktorá v takomto záblesku uzrie lesk, ale najmä biedu našich čias. Kontrast nízkeho a vysokého, v ktorom sa pohybuje vedomie masy inak ako tvorivé vedomie, je jedným z dôvodov, ktorý oprávňuje súčasného čitateľa označiť túto autorovu knihu za kultovú.

Pastirčákova duchovne substanciálna poézia sa aj v zbierke v nikom a nikde usiluje zachytiť ľudské vedomie ako deficitnú a neúplnú entitu, ktorá hľadá pevný bod, ťažisko, v kontexte spoločenskej, kultúrnej a etickej nestálosti. Z tohto kontextu sa črtá umelecky výrazný obraz zápasu o vnútorné ja, o jeho zmysluplnú a niekedy márnu súvzťažnosť s Bohom. Popri konfrontácii s krátkymi útvarmi odkazujúcimi čitateľa do zón katarzie, ticha a precitnutia, sa v autorovej poetike revitalizujú ondrušovské variácie verbálnej a významovej totality.

V novej zbierke Miroslava Brücka sa stlmená básnická projekcia pomaly vynára z mapy času a mizne na konci (niekedy až) minimalistickej plochy textu. Nostalgická atmosféra istej ľudskej intimity má svoje motivické ťažisko v tieni, ktorý však nevrhá alter ego básnika, ale bytie. Nejednoznačné prijímanie odvrátenej a nesamozrejmej strany existencie (úzkosť, choroba, zánik, zdanlivá absurdita života len zvyšujúca jeho nesmiernu cenu) je imanentnou súčasťou naliehavosti, s akou vzniká Brückov text. Premýšľanie tu má protirečivú podobu meditatívnej reflexie a pointa neraz inklinuje ku kompaktnému, gnómickému paradoxu. Brück v novej zbierke nemení zásadne svoju poetiku. Platí to o vnútorne osvetlených príbehových miniatúrach, viac však azda o autorovej nepríbehovej imaginácii. Čitateľ sa opäť v nejednej básni môže spoľahnúť na (autorskou metódou) overený, spontánny prúd simultánne radených obrazov, ktoré sú sémanticky zväčša autonómne viazané na verš. Obraz sa mení, ale význam sa udržiava a variuje s každým nasledujúcim veršom. Inak povedané, v procese čítania a recepcie predstavujú tieto vizuálne záznamy na úrovni verša dôležité stavebné piliere významového poľa, ktoré však získava svoju definitívnu podobu až v pointe na ploche celej básne, ale niekedy aj mimo textu či v prázdnom priestore za ním. Ďalší z dôležitých princípov tejto autorskej poetiky je náznak, enigmatický presah, ktorý subjekt explicitne pomenúva pomerom, v ktorom má byť "viac zamlčaného ako vypovedaného." Poézia neraz vzniká za cenu ľudských a životných prehier, utrpenia, bolesti, malých či ozajstných tragédií, v Brückovom uchopení má tento deficit cennú umeleckú podobu.

(Pláň, Rozprávka, Znelec, Rok, Bazová duša, Ľubovník, Zlatý rez) Buzássyho poézia zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia je poznačená dramatickou životnou situáciou človeka, ktorý na začiatku stratil tak veľa, až sa zdalo, že stratil všetko. Vpád vojsk a okupácia, ktorá si svoju autoritu poisťovala hlavňami zbraní, kruto prerušili umeleckú slobodu a očakávanie, že Pražská jar prerastie azda do plnohodnotného demokratického leta. Len postupne, krok za krokom, sa začína u Buzássyho prejavovať sila a odhodlanie ducha podľa hesla, že život žiť sa musí. A tak vzniká vzdorovitá Pláň, prírodou predchnutý Rok a vedomý návrat k tancu v Rozprávke, ktorá v básnikovi zažínala nové svetlo k hudobnému Znelcu, mýtickej Bazovej duši až k liečivému Ľubovníku. V básnickom Zlatom reze už máme Buzássyho ako suverénneho básnika, silnejšieho o všetku tú námahu, ktorú musel kvôli nepriazni doby prekonávať. Dnes už vieme, že Buzássy v skúške obstál so cťou. Potvrdil, že skutočný umelec dokáže tvoriť za akýchkoľvek okolností a nepriaznivých podmienok, ak si zvolí metódu, v ktorej je okrem toho dočasného zahrnuté aj to nadčasové. Ako básnik sa spúšťal do hĺbok človeka a ľudstva, ozrejmoval si princípy a pravidlá života, cenu dôstojnosti, múdrosť skúsenosti a dôležitosť svedomia. Príťažlivosť Buzássyho poézie spočíva v jedinečnom prepojení rozumu a citu, keď citové pohnútky rozumovo analyzuje a racionálne závery podrobuje skúške citov. Dobre teda rozumie vášni a vzburám romantikov, cudzí mu však nie sú ani klasicisti so svojimi ideálmi krásy. Predložený súbor Buzássyho kníh je bohatý na úrovni básnických jednotlivostí, no ponad tieto texty sa podáva výnimočný príbeh človeka a umelca, ktorý si svojou trpezlivosťou a dôverou v silu poézie vyvzdoroval trvalé miesto v slovenskej literatúre v období, kde iným umelcom došli sily alebo nestačil talent.

Titul kompozične nadväzuje na Rakúsovej knihu Fiktívne rozhovory z roku 2018. Autorka tu svojsky reflektuje tvorbu autorov ako Pavel Vilikovský, Dušan Mitana či Oleg Pastier a okrem toho sa zameriava na dva základné tematické okruhy – preklad a rozprávku. Zachytáva teoretické koncepcie Františka Mika, Jána Zambora a Mariána Andričíka. Teoretické texty sú obohatené recenziami na diela uvádzaných autorov a neraz aj autentickou korešpondenciou s nimi.

Mimo edície Počet strán: 48 Väzba: Viazaná s prebalom z kreatívneho kartónu Désirée Red 270 gr. Rozmer: 215 x 152 mm ISBN: 978-80-8245-014-2 Rok vydania: 2024

Karol Horák podobne ako Pavel Hrúz či Pavel Vilikovský svojou predchádzajúcou tvorbou narúšal dobové doktríny socialistického realizmu, lyrizoval a subjektivizoval aj sociálnu tému, neustále skúšal tvarové možnosti diela a demýtizoval viaceré historické osobnosti. Jeho texty však prostredníctvom jazykových hier a formálnych experimentov často skepticky a naliehavo vypovedajú o človeku i spoločnosti, teda nerezignujú na sémantiku diela a (tradičné) hodnoty. V súbore Sírny kotol sa vo zvýšenej miere – v porovnaní s predošlými prózami – vyskytujú animálne motívy: žaba, havrany, sršne, labuť či pes. V navonok triviálnej každodennosti, pri kŕmení mačiek, chytaní fakultnej muchy či prepisovaní vedeckých textov, riešia Horákove postavy existenciálne problémy – samoty, prázdnoty, života a smrti. Horák dramatik sa v nich prejavuje prostredníctvom pozvoľnej gradácie konfliktu, ktorý neraz vyúsťuje do osobnej i kolektívnej katastrofy. Podobenstvo tvorí autor prostredníctvom zvieracieho sveta, ktorý je tomu nášmu, ľudskému, podobný aj vo svojej tragickosti. Napriek tomu nechýba v jeho tvorbe komika, predovšetkým jej ironický, groteskný či absurdný modus. Táto kniha dokumentuje nielen poetologický a slohovo-typologický vývin autora, ale tiež celej slovenskej literatúry od 70. rokov 20. storočia do nového milénia.