Pastirčákova duchovne substanciálna poézia sa
aj v zbierke v nikom a nikde usiluje zachytiť ľudské vedomie ako
deficitnú a neúplnú entitu, ktorá hľadá pevný bod, ťažisko, v kontexte
spoločenskej, kultúrnej a etickej nestálosti. Z tohto kontextu sa črtá umelecky
výrazný obraz zápasu o vnútorné ja, o jeho zmysluplnú a niekedy márnu
súvzťažnosť s Bohom. Popri konfrontácii s krátkymi útvarmi odkazujúcimi
čitateľa do zón katarzie, ticha a precitnutia, sa v autorovej poetike
revitalizujú ondrušovské variácie verbálnej a významovej totality.
