Štrpkov text Tichá ruka, podobne ako iné
básnické výpravy tohto autora, skúma identitu subjektu a v kontexte
pominuteľnosti (nerovného súboju s časom) nanovo otvára otázky zmyslu
ľudskej existencie. Komplikované, mnohovrstvové zaznamenávanie perspektív
nazerania, dynamická a nečakaná zmen auhlov pohľadu sa premieta
do generovania početných významových dimenzií, čo sa v čitateľskej
skúsenosti zračí ako presah Štrpkovej metódy smerom k funkčnému pomenovaniu
osamelobežeckej autorskej stratégie. Kritika (I. Hochel) akcentovala dôležitosť
Tichej ruky najmä úspešným umeleckým a zážitkovým "prenosom" existenciálnej
úzkosti a mrazivým prienikom do transcendentných hlbín, v ktorých
čitateľ náhle uzrie "hrozivé tajomstvo vesmíru". V nadväznosti na
svojbytnosť autorskej poetiky sa reedícia tohto textu legitimizuje aj tým, čo
v umelecky výnimočnej literatúre vedie k sústavnému, ale vždy inak
prežívanému čítaniu poskytujúcemu takmer nekonečné
možnosti interpretácie.
