Bendzákov básnický rukopis má svoju
existenciálnu a generačnú výpovednú hodnotu,
lebo nechce byť ničím iným, len záznamom chvíle, v ktorej sa konfrontuje
neistá empíria osamelého subjektu s tým, čo ju presahuje vzťahovo, eticky
či duchovne. Bendzákovým básňam nechýba životná naliehavosť, lebo ako autorovi
sa mu darí vždy aspoň v náznaku zachytiť istú singulárnu
a zároveň univerzálnu osudovosť, ktorej čelí básnik rovnako
ako jeho čitateľ. Starnúci (ale život akceptujúci) lyrický subjekt
v týchto básňach nevíťazí, ani neprehráva, lebo všetko vyvažuje
dôležitosť, ktorá sa v tejto poézii prisudzuje autenticite. Bendzákov text
ani na chvíľu nepretrháva preň principiálne väzby na život a prežitú
skutočnosť, čo je v súčasnej poézii niekedy vzácna a zriedkavá
tendencia.
