V novej zbierke
Miroslava Brücka sa stlmená básnická projekcia pomaly vynára z mapy času
a mizne na konci (niekedy až) minimalistickej plochy textu.
Nostalgická atmosféra istej ľudskej intimity má svoje motivické ťažisko
v tieni, ktorý však nevrhá alter ego básnika, ale bytie. Nejednoznačné
prijímanie odvrátenej a nesamozrejmej strany existencie (úzkosť, choroba,
zánik, zdanlivá absurdita života len zvyšujúca jeho nesmiernu cenu) je
imanentnou súčasťou naliehavosti, s akou vzniká Brückov text. Premýšľanie
tu má protirečivú podobu meditatívnej reflexie a pointa neraz inklinuje ku
kompaktnému, gnómickému paradoxu. Brück v novej zbierke nemení zásadne
svoju poetiku. Platí to o vnútorne osvetlených príbehových miniatúrach, viac
však azda o autorovej nepríbehovej imaginácii. Čitateľ sa opäť v nejednej
básni môže spoľahnúť na (autorskou metódou) overený, spontánny prúd simultánne
radených obrazov, ktoré sú sémanticky zväčša autonómne viazané na
verš. Obraz sa mení, ale význam sa udržiava a variuje s každým
nasledujúcim veršom. Inak povedané, v procese čítania a recepcie predstavujú
tieto vizuálne záznamy na úrovni verša dôležité stavebné piliere významového
poľa, ktoré však získava svoju definitívnu podobu až v pointe na ploche
celej básne, ale niekedy aj mimo textu či v prázdnom priestore za ním.
Ďalší z dôležitých princípov tejto autorskej poetiky je náznak,
enigmatický presah, ktorý subjekt explicitne pomenúva pomerom, v ktorom má
byť "viac zamlčaného ako vypovedaného." Poézia neraz vzniká za cenu
ľudských a životných prehier, utrpenia, bolesti, malých či ozajstných
tragédií, v Brückovom uchopení má tento deficit cennú umeleckú podobu.
